ARCHIV AKCÍ
8.4.2013
8.4.2013
- stavba architektury, koklektivní akce
- celý den se stavěla stavba ze dřeva, večer byl zakončen vernisáží s čtecí performance Marka Hlaváče
8.4. - 19.4.2013
Dušan Záhoranský - "Lepší vymyšlený a živý indián než mrtvý indián"
- přizvání cca patnácti studentů teorie umění a kurátorů, aby konzultovali práce se studenty AVU. Akce vyústila na konci výstavy vystavením fiktivních životopisů z pera kurátorů a následné reakce studentů AVU vystavením díla reagujícím na konkrétní životopis
9.4.2013
Lucie Mičíková
- výstava kreseb
9.4. - 19.4.2013
Vojtěch Frohlich - "2500.-"
- každodenní performance, počítání tržby z bufetu, zvuk
9.4.2013
Jan Zálešák a Isabela Grosseová
- zvuková procházka po škole, alkohol
- zvuková procházka po škole, alkohol
10.4.2013
Jan Vidlička
- kurz mimo prostory učebny, zjišťování početního stavu právě přítomných osob na AVU
- kurz mimo prostory učebny, zjišťování početního stavu právě přítomných osob na AVU
10.4.2013
Tomáš Pospiszyl
- diskuse
- diskuse
10.4.2013
Ladislav Vondrák - "Večeře"
- akce
11.4.2013
Roman Štětina - "Úskalí práce profesionální modelky výtvarného umění"
- diskuse
11.4. - 12.4.2013
Michal Cáb - "Řešení problémů"
- akce
- akce
12.4.2013
Edith Jeřábková a Apsara DiQuinzio
- ukázka videa
12.4.2013
Sv.František
- zvuková/hluková performance
15.4.2013
Tomáš Vaněk - "Partcip č. 168"
- kresba - veslování s fixy v obou rukách v rohu místnosti
Dobrý deň,
bola som teraz vo Viedni so študentmi, tak sa neskôr ozývam.
Priznám sa, neviem, jednak, či budem v tie dátumy na SK a taktiež som unavená z kultúrnej politiky. Hlavne mám pocit, že veci by sa mali robiť inak, neprišla som však ešte na návod, ale komunikácia je samozrejme nevyhnutná.
Som dosť skeptická k slovenskéhmu prostrediu, ako je neskutočne pasívne. Chápem, že môj postoj k tomu začína taktiež skĺzavať, teda k rezignácii a frustrácii. Je to však logické, keďže frustrácia a apatia pramenia z vedomia nejasnej (či dokonca stratenej) budúcnosti. Počula som názory, že regionálne galérie musia úplne padnúť, že musíme o ne prísť, aby sme boli schopní sa zmobilizovať, nuž. Daučíková mi nedávno odporučila nový slovenský preklad Alaina Badiou. V rozhovore (link: http://www.advojka.cz/archiv/2013/1/o-pravdach-a-vnitrnim-exilu) pre A2 hovorí, že nie je správne konštruovať pomocou deštrukcie (je jedno, či galérie, či ministerstvo kultúry, ako to napríklad navrhuje Fedor Blaščák). Toto uvažovanie je podľa neho uvažovaním o kategórii revolúcie z prelomu 19. a 20. storočia. Citujem: „Dvojznačnost slova revoluce spočívá v tom, že obsahuje negativní část – tedy destrukci současné moci – a značne nejasnou pozitivní část.”
Takže protivníka nemusíme automaticky zlikvidovať (i keď neviem, či to nie je práve naopak), ale riešiť spor - revolúciu ako stretnutie. Ako pozitívnu formu uvádzam všade už asi 3 roky hamburgský projekt z roku 2004, TAM TAM Künstler informieren Politiker (link: http://news.web-hh.de/tamm.php), v ktorom si 121 umelcov adoptovalo 121 politikov miestnej správy. Tí jednohlasne odhlasovali, napriek prázdnej mestskej kase, vznik nového morského múzea (Internationales Maritimes Museum Hamburg), vylobovaného vplyvným nemeckým novinárom a manažérom Petrom Tammom. Umelci komunikovali počas troch rokov s adoptovanými politikmi, každý so svojim rozoberali problematiku zbierky pána Tamma s množstvom nacistických predmetov. Projekt, svojim začiatkom podobný minuloročnej Danubiane (link: https://sites.google.com/site/dvadsatrokovodneznej/rozne/fakty/kauza-danubiana-4), či osadeniu sochy Svätopluka na Bratislavskom hrade, mal samozrejme svoju sinusoidu, ale so šťastným koncom (otvorenie múzea s jasnou koncepciou, bez zbierok, ktoré by boli potenciálnym pútnym miestom neonacistov).
Len tak na okraj, nedávno ma pobavila slovenská paralela s adopciou, kresťanský projekt Adoptuj si politika (link: http://www.adoptujsipolitika.sk/zoznam-politikov/i162/) s heslom „Radšej sa modliť ako …”. Ak by sme túto aktivitu brali vážne, univerzálnou modlitbou nám 4 ľudia od nového roku vymodlili povinné používanie koncovky "-ová" (link: http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/276418-minister-madaric-presadzuje-povinnu-koncovku-ova/) v ženských priezviskách. Tak neviem, či ich nepoprosiť, aby svoje aktivity preniesli radšej na niekoho iného.
Čiže, ak si vyhodnotím všetky malé a veľké revolúcie umeleckej obce od '89-teho (možno okrem tej Nežnej, alebo aktivity otvoreného fóra Zachráňme kultúru, ktoré zvrátilo národovecké intendantúry počas mečiarizmu a Výzva slovenských výtvarníkov a teoretikov pomohla prehodiť výhybku späť k vychádzaniu periodík, stransparentneniu grantov a obsadeniu postov odborníkmi) a predovšetkým zaužívané formy (link: https://sites.google.com/site/dvadsatrokovodneznej/rozne/iniciativy-vyzvy-peticie?pli=1)
otvorených listov, petícií, výziev, protestov, vyhlásení do médií, a pod. tak máloktorá z nich mala aký-taký dopad na pozitívne vyriešenie, či akékoľvek reálne riešenie problému.
Akoby sme trpeli poruchami reči, či už perseveráciou, neustálim opakovaním po sebe samom, tých istých fráz (napríklad: „Galéria napĺňa medzinárodné štandardy, buduje prestížnu zbierku. Doteraz predstavila desiatky najrešpektovanejších autorov.” Príp. „Jej zrušením zanikne jedna z najkvalitnejších galérií na Slovensku”. „XY patrí medzi renomovaných predstaviteľov slovenskej kunsthistórie.”). U politikov je to navyše i echolália, opakovanie, napadobňovanie počutých slov inej osobny (napríklad: „Umelecká obec je rozhádaná.” „XY namôže konať nad rámec zákonom stanovených možností”.)
Výsledok týchto "komunikačných porúch" je ten, že postupne prichádzame o všetky galérie, ktorých riaditeľské posty obsadili "neodborníci alebo diletanti" (napríklad: Trnava, Martin, L. Mikuláš, Čadca, Prešov, Košice, Trenčín, Dolný Kubín, Senica, Žilina, Poprad) a naopak draho sme získali novú, v ktorej "neodborníci a diletanti" zotrvávajú.
Máme radu galérií, slovenskú verziu AICA a kurátorov, ktorí každým dňom prichádzajú o svoje posty, či potenciálne miesta, umelcom sa minimalizujú výstavné príležitosti; existujú rôzne názorové skupiny… myslím, že by mali prevziať na seba iniciatívu, pomenovať problém pri jeho koreni a nie reagovať roztrieštene, ad hoc, iba na jeho prejavy tu a tam, v tej či onej zanikajúcej galérii tými istými nefunkčnými prostriedkami. Predsa, ak sa o probléme nehovorí, problém neexistuje.
Mišo Moravčík mal pred pár rokmi v Brne prednášku, ktorú nazval "Možnosti mdlého prostredia", myslím, že je to výstižný pojem. Doterajšie protesty a petície možno pokladať za pozitívny výkony tohto "mdlého prostredia" ku stavu vo svojom rezorte. Verejné diskusie (napríklad aj tie, ktoré sme robili ako iniciatíva), ale aj tie v kuloároch, nás podnietili aspoň k prehodnocovaniu status quo inštitúcií ako i samých seba. Avšak zo strany ministerstva, či VÚC je kritika vždy láskavo pozvaná dovnútra: „Vstúpte, prosím a kritizujte nás. Dostaneme za to zaplatené a pomôžete nám projekt legitimizovať!“ V tomto zmysle sú s určitosťou kritika a protesty bezmocné. Je frustrujúce už vopred vedieť, že výsledkom diskusie bude opäť pocit bezvýchodiskovosti. "Poruchy reči" ministrov kultúry, ako aj šéfov sekcii (zažili sme spolu rokovanie s pánom Šimuničom na ministerstve a nechápem z akého titulu je tam opäť) sú už nepočúvateľné. Navyše za asi najväčší výsmech umeleckej obci považujem prizvanie toľko kritizovaného predsedu TTSK Tibora Mikuša (link: http://www.sme.sk/tema/kauza-galeria-jana-koniarka-v-trnave/) a primátora Prešova Pavla Hagyariho (link: http://kultura.sme.sk/c/5050064/trendy-v-kulture-urcuju-uradnici.html) do Rady vlády Slovenskej republiky pre kultúru. Nadobúdam pocit, že (aj cez tieto gestá) ide v kultúre o verejný obrad "status degradation ceremony", ktorého cieľom je znížiť status nejakej osoby alebo skupiny osôb v spoločnosti… v tomto prípade umeleckej obce. Nemáte aj vy ten pocit?
S istotou môžeme povedať, že celý problém tkvie v odlišnom vnímaní pojmu kultúra. Štátni, mestskí a krajskí zástupcovia používajú podstatné meno "kultúra" vo význame z 19. storočia, kedy se jeho používanie týkalo určitej konkrétnej kultúry, projeku národnej identity. Umelecká obec používa tento pojem v zmysle v akom bol používaný na začiatku 20. storočia, kedy kritici a umelci rozdelovali kultúru na vysokú a nízku, či pre elitu a pre širokú verejnosť, to jest, kedy bola "kulútra" ešte chápaná v zmysle sociálnych tried. Toto
rozchodné vnímanie pojmu "kultúra" vysvetľuje, prečo iniciatívam ich adresáti poväčšine nevenujú výraznejšiu pozornosť, prečo neprebieha odborná diskusia o problémoch rezortu a rozhodnutia padajú svojvoľne. (Najvyšší štátny predstavitelia si usporadúvajú mediálne "podívané" - politické performance - odhaľujú pomníky (kráľovi) Svätoplukovi, vierozvescom, Ježišovi, ak nie dokonca aj samotnému Jánošíkovi so zámerom utužiť "národnú hrdosť".)
Slavoj Žižek hovorí „Záverečné ponaučenie spočívá v poznaní, že skutočná subverzia netkvie v trvaní na "nekonečných" požiadavkách, o kotrých vieme, že ich tí nahore nemôžu splniť. Protože vedia, že to vieme, nepredstavuje pro nich také "nekonečné naliehanie" žiaden problém: „Je fantastické, že nám s vašimi nekonečnými požiadavkami pripomínate, v akom svete by sme všetci chceli žiť. Nanešťastie ale žijeme v reálnom svete, kde sa musíme uspokojiť s tým, čo je možné.“ V danej situácii musíme tých hore naopak bombardovať strategicky dobre zvolenými, presnými, konečnými požiadavkami, ktoré sa nedajú takouto výhovorkou zamietnuť.“ Tak možno toto je východisko, alebo nemali by sme sa pýtať, tak ako hamburgská iniciatíva: „Frage nicht was dein Politiker für dich tun kann, frage dich was kannst du für deinen Politiker tun.“ (Nepýtaj sa, čo môže tvoj politik urobiť pre teba, pýtaj sa seba, čo môžeš ty urobiť pre svojho politika.)
Pozdravujem
Jana
Měl jsem vystoupit na výstavě Vstupní kód dnes 16. dubna ve 14 hodin, ale ráno jsem si
Tomáš Vaněk - "Partcip č. 168"
- kresba - veslování s fixy v obou rukách v rohu místnosti
15.4.2013
Avdej Ter Oganian a Ivars Gravlejs
- akce, hudba, rozhovory
15.4.2013
Jana Kapelová - "'Co možeš urobi't pre svojho politika"
- text
bola som teraz vo Viedni so študentmi, tak sa neskôr ozývam.
Priznám sa, neviem, jednak, či budem v tie dátumy na SK a taktiež som unavená z kultúrnej politiky. Hlavne mám pocit, že veci by sa mali robiť inak, neprišla som však ešte na návod, ale komunikácia je samozrejme nevyhnutná.
Som dosť skeptická k slovenskéhmu prostrediu, ako je neskutočne pasívne. Chápem, že môj postoj k tomu začína taktiež skĺzavať, teda k rezignácii a frustrácii. Je to však logické, keďže frustrácia a apatia pramenia z vedomia nejasnej (či dokonca stratenej) budúcnosti. Počula som názory, že regionálne galérie musia úplne padnúť, že musíme o ne prísť, aby sme boli schopní sa zmobilizovať, nuž. Daučíková mi nedávno odporučila nový slovenský preklad Alaina Badiou. V rozhovore (link: http://www.advojka.cz/archiv/2013/1/o-pravdach-a-vnitrnim-exilu) pre A2 hovorí, že nie je správne konštruovať pomocou deštrukcie (je jedno, či galérie, či ministerstvo kultúry, ako to napríklad navrhuje Fedor Blaščák). Toto uvažovanie je podľa neho uvažovaním o kategórii revolúcie z prelomu 19. a 20. storočia. Citujem: „Dvojznačnost slova revoluce spočívá v tom, že obsahuje negativní část – tedy destrukci současné moci – a značne nejasnou pozitivní část.”
Takže protivníka nemusíme automaticky zlikvidovať (i keď neviem, či to nie je práve naopak), ale riešiť spor - revolúciu ako stretnutie. Ako pozitívnu formu uvádzam všade už asi 3 roky hamburgský projekt z roku 2004, TAM TAM Künstler informieren Politiker (link: http://news.web-hh.de/tamm.php), v ktorom si 121 umelcov adoptovalo 121 politikov miestnej správy. Tí jednohlasne odhlasovali, napriek prázdnej mestskej kase, vznik nového morského múzea (Internationales Maritimes Museum Hamburg), vylobovaného vplyvným nemeckým novinárom a manažérom Petrom Tammom. Umelci komunikovali počas troch rokov s adoptovanými politikmi, každý so svojim rozoberali problematiku zbierky pána Tamma s množstvom nacistických predmetov. Projekt, svojim začiatkom podobný minuloročnej Danubiane (link: https://sites.google.com/site/dvadsatrokovodneznej/rozne/fakty/kauza-danubiana-4), či osadeniu sochy Svätopluka na Bratislavskom hrade, mal samozrejme svoju sinusoidu, ale so šťastným koncom (otvorenie múzea s jasnou koncepciou, bez zbierok, ktoré by boli potenciálnym pútnym miestom neonacistov).
Len tak na okraj, nedávno ma pobavila slovenská paralela s adopciou, kresťanský projekt Adoptuj si politika (link: http://www.adoptujsipolitika.sk/zoznam-politikov/i162/) s heslom „Radšej sa modliť ako …”. Ak by sme túto aktivitu brali vážne, univerzálnou modlitbou nám 4 ľudia od nového roku vymodlili povinné používanie koncovky "-ová" (link: http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/276418-minister-madaric-presadzuje-povinnu-koncovku-ova/) v ženských priezviskách. Tak neviem, či ich nepoprosiť, aby svoje aktivity preniesli radšej na niekoho iného.
Čiže, ak si vyhodnotím všetky malé a veľké revolúcie umeleckej obce od '89-teho (možno okrem tej Nežnej, alebo aktivity otvoreného fóra Zachráňme kultúru, ktoré zvrátilo národovecké intendantúry počas mečiarizmu a Výzva slovenských výtvarníkov a teoretikov pomohla prehodiť výhybku späť k vychádzaniu periodík, stransparentneniu grantov a obsadeniu postov odborníkmi) a predovšetkým zaužívané formy (link: https://sites.google.com/site/dvadsatrokovodneznej/rozne/iniciativy-vyzvy-peticie?pli=1)
otvorených listov, petícií, výziev, protestov, vyhlásení do médií, a pod. tak máloktorá z nich mala aký-taký dopad na pozitívne vyriešenie, či akékoľvek reálne riešenie problému.
Akoby sme trpeli poruchami reči, či už perseveráciou, neustálim opakovaním po sebe samom, tých istých fráz (napríklad: „Galéria napĺňa medzinárodné štandardy, buduje prestížnu zbierku. Doteraz predstavila desiatky najrešpektovanejších autorov.” Príp. „Jej zrušením zanikne jedna z najkvalitnejších galérií na Slovensku”. „XY patrí medzi renomovaných predstaviteľov slovenskej kunsthistórie.”). U politikov je to navyše i echolália, opakovanie, napadobňovanie počutých slov inej osobny (napríklad: „Umelecká obec je rozhádaná.” „XY namôže konať nad rámec zákonom stanovených možností”.)
Výsledok týchto "komunikačných porúch" je ten, že postupne prichádzame o všetky galérie, ktorých riaditeľské posty obsadili "neodborníci alebo diletanti" (napríklad: Trnava, Martin, L. Mikuláš, Čadca, Prešov, Košice, Trenčín, Dolný Kubín, Senica, Žilina, Poprad) a naopak draho sme získali novú, v ktorej "neodborníci a diletanti" zotrvávajú.
Máme radu galérií, slovenskú verziu AICA a kurátorov, ktorí každým dňom prichádzajú o svoje posty, či potenciálne miesta, umelcom sa minimalizujú výstavné príležitosti; existujú rôzne názorové skupiny… myslím, že by mali prevziať na seba iniciatívu, pomenovať problém pri jeho koreni a nie reagovať roztrieštene, ad hoc, iba na jeho prejavy tu a tam, v tej či onej zanikajúcej galérii tými istými nefunkčnými prostriedkami. Predsa, ak sa o probléme nehovorí, problém neexistuje.
Mišo Moravčík mal pred pár rokmi v Brne prednášku, ktorú nazval "Možnosti mdlého prostredia", myslím, že je to výstižný pojem. Doterajšie protesty a petície možno pokladať za pozitívny výkony tohto "mdlého prostredia" ku stavu vo svojom rezorte. Verejné diskusie (napríklad aj tie, ktoré sme robili ako iniciatíva), ale aj tie v kuloároch, nás podnietili aspoň k prehodnocovaniu status quo inštitúcií ako i samých seba. Avšak zo strany ministerstva, či VÚC je kritika vždy láskavo pozvaná dovnútra: „Vstúpte, prosím a kritizujte nás. Dostaneme za to zaplatené a pomôžete nám projekt legitimizovať!“ V tomto zmysle sú s určitosťou kritika a protesty bezmocné. Je frustrujúce už vopred vedieť, že výsledkom diskusie bude opäť pocit bezvýchodiskovosti. "Poruchy reči" ministrov kultúry, ako aj šéfov sekcii (zažili sme spolu rokovanie s pánom Šimuničom na ministerstve a nechápem z akého titulu je tam opäť) sú už nepočúvateľné. Navyše za asi najväčší výsmech umeleckej obci považujem prizvanie toľko kritizovaného predsedu TTSK Tibora Mikuša (link: http://www.sme.sk/tema/kauza-galeria-jana-koniarka-v-trnave/) a primátora Prešova Pavla Hagyariho (link: http://kultura.sme.sk/c/5050064/trendy-v-kulture-urcuju-uradnici.html) do Rady vlády Slovenskej republiky pre kultúru. Nadobúdam pocit, že (aj cez tieto gestá) ide v kultúre o verejný obrad "status degradation ceremony", ktorého cieľom je znížiť status nejakej osoby alebo skupiny osôb v spoločnosti… v tomto prípade umeleckej obce. Nemáte aj vy ten pocit?
S istotou môžeme povedať, že celý problém tkvie v odlišnom vnímaní pojmu kultúra. Štátni, mestskí a krajskí zástupcovia používajú podstatné meno "kultúra" vo význame z 19. storočia, kedy se jeho používanie týkalo určitej konkrétnej kultúry, projeku národnej identity. Umelecká obec používa tento pojem v zmysle v akom bol používaný na začiatku 20. storočia, kedy kritici a umelci rozdelovali kultúru na vysokú a nízku, či pre elitu a pre širokú verejnosť, to jest, kedy bola "kulútra" ešte chápaná v zmysle sociálnych tried. Toto
rozchodné vnímanie pojmu "kultúra" vysvetľuje, prečo iniciatívam ich adresáti poväčšine nevenujú výraznejšiu pozornosť, prečo neprebieha odborná diskusia o problémoch rezortu a rozhodnutia padajú svojvoľne. (Najvyšší štátny predstavitelia si usporadúvajú mediálne "podívané" - politické performance - odhaľujú pomníky (kráľovi) Svätoplukovi, vierozvescom, Ježišovi, ak nie dokonca aj samotnému Jánošíkovi so zámerom utužiť "národnú hrdosť".)
Slavoj Žižek hovorí „Záverečné ponaučenie spočívá v poznaní, že skutočná subverzia netkvie v trvaní na "nekonečných" požiadavkách, o kotrých vieme, že ich tí nahore nemôžu splniť. Protože vedia, že to vieme, nepredstavuje pro nich také "nekonečné naliehanie" žiaden problém: „Je fantastické, že nám s vašimi nekonečnými požiadavkami pripomínate, v akom svete by sme všetci chceli žiť. Nanešťastie ale žijeme v reálnom svete, kde sa musíme uspokojiť s tým, čo je možné.“ V danej situácii musíme tých hore naopak bombardovať strategicky dobre zvolenými, presnými, konečnými požiadavkami, ktoré sa nedajú takouto výhovorkou zamietnuť.“ Tak možno toto je východisko, alebo nemali by sme sa pýtať, tak ako hamburgská iniciatíva: „Frage nicht was dein Politiker für dich tun kann, frage dich was kannst du für deinen Politiker tun.“ (Nepýtaj sa, čo môže tvoj politik urobiť pre teba, pýtaj sa seba, čo môžeš ty urobiť pre svojho politika.)
Pozdravujem
Jana
15.4.2013
Milan Mikuláštík - "Alumni"
- nástěnná kresba, seznam studentů a pedagogů AVU napříč historií napsaný během 4hodin
16.4.2013
Vít Havránek
- text
"ERROR"
Měl jsem vystoupit na výstavě Vstupní kód dnes 16. dubna ve 14 hodin, ale ráno jsem si
zamáčkl alarm na telefonu a nepodíval se na předmět a vzpomněl sem si na to, až když mi
Matěj ve 14.10 zavolal – je to chyba nebo omyl ?
V češtině, v běžně mluveném projevu je hranice oddělující význam slov chyba a omyl málo
zřetelná. Rozdíl ale existuje, například když si spletu, kde se nachází nějaká ulice. Myslel
jsem, že je na Letné, šel jsem tam, ale ona je v Bubenči. Pokud se mi to stane poprvé jde o omyl. Pokud zamířím na to samé místo podruhé, jde o
chybu. Analogicky by tedy bylo chybou, pokud by se mi zamáčknutí alarmu stalo více než
jednou v životě.
Omyl má v jiných jazycích ekvivalent ve slovech erreur, error. Omyl bývá veskrze viděn
Omyl má v jiných jazycích ekvivalent ve slovech erreur, error. Omyl bývá veskrze viděn
negativně, protože lidské individuum, skupinu nebo společnost vzdaluje od vytčeného cíle,
má za následek nepředvídatelnost, absenci věcí a předmětů na správném místě – což se
typicky děje teď. Zatímco bych měl číst příspěvek na výstavě sedím doma a píšu ho. Omyl
je považován za nedostatečné využití zdrojů i vědomostí, které máme k dispozici –
v business plánu, kde se stanovuje cíl, dílčí cíle a popisují se prostředky, jak jich dosáhnout
nemá omyl místo – bylo by chybou, kdybychom spoléhali, že omyl nám pomůže dosáhnout
vytčeného cíle!
Protože Vstupní kód je imaginací o AVU, zkusme vztáhnout poznámky na tuto školu.
Většina omylů není objevem, ale k žádnému objevu nebudeme přivedeni GPS.
Pečlivě analyzuj zda tvoje postupy jsou omylem nebo chybou – k tomu slouží jak historické
16.4.2013
Susanne Kass - "Dekonstrukce textu"
- čtení, zvuková akce
Etymologie slova erreur, error (omyl) se odvozuje od latinského errare – bloumat, toulat se, sejít z cesty, ztratit se, mýlit se. Zvlášť v dnešní době, kdy má spousta
lidí mapu a GPS v mobilu pociťujeme, že proto, abychom mohli něco najít, tak se musíme
nejdřív ztratit. Protože pokud se neztratíme, nic nenajdeme ... pokud se neztratíme
a řídíme se podle mapy a GPS jen plníme příkazy - nemusíme se orientovat, nevybíráme
si z variant podle vlastního úsudku a nálady, ale sledujeme jednu, někým výkonnějším
narýsovanou cestu. Ta nás přivede k cíli rychleji, ale nemůžeme říci, že bychom cíl našli ...
byli jsme k němu přivedeni a zdá se, že jedna z „kolaterálních“ škod pasiva „být přiveden“
je ztráta tréninku i schopnosti orientovat se, odhalovat množství variant, ztrácet se
a nacházet.Když žák na prvním stupni špatně vyřeší nějaký příklad, nebo v testu špatně
odpoví učitel řekne: Chyba! Neřekne omyl, ale řekne chyba, protože se zkouší z již
probrané látky, tudíž se předpokládá, že je to, jako bych již podruhé zamířil do špatné
ulice, i když jsem se již jednou spletl. V procesu vzdělávání, který se enormně prodloužil,
aniž by sám toto prodloužení reflektoval a sebekritiku do procesu zabudoval, se ale děje
to, že se na každém stupni vzdělávací „pyramidy“ nestále učíme ty samé problémy řešit
adekvátnějšími, hlubšími a preciznějšími metodami. Přičemž jednodušší řešení z minulosti
jsou odůvodněna potřebou zjednodušovat, aniž bychom se vraceli k chybám, jež nám
někdo vytkl – které, když postupně procházíme dál a dál vzdělávacím procesem se
mohou jevit jen jako produktivní omyly. V akademickém prostředí pak „odškolnění“
může, anebo by mělo vrcholit. V některých momentech jsme konfrontování s komplexitou
vědění, která popírá a de-konstruuje vědomostní pyramidu od jejího základu, přičemž
systém vzdělávání na jedné straně relativizuje a na straně druhé prostřednictvím zkoušek,
zkoušení, a prostřednictvím vnitřního akademického (pyramidálního autoritativního
mocenského) aparátu jen potvrzuje ono počáteční zvolání „Chyba“ z prvního stupně.
Protože Vstupní kód je imaginací o AVU, zkusme vztáhnout poznámky na tuto školu.
Většina omylů není objevem, ale k žádnému objevu nebudeme přivedeni GPS.
Pečlivě analyzuj zda tvoje postupy jsou omylem nebo chybou – k tomu slouží jak historické
vědomí, tak zkušenost s nacházením.
Nacházej, nenech s k cíli přivést. Nerespektuj jinou než intelektuální a kritickou autoritu. Autorita lidí nebo skupin pramenící z
jejich institucionální pozice a titulů je akademický kýč. Bloudění se nedá sepsat do školní osnovy. Orientace a cvičení úsudku je možné jen ztrácením
se v konkrétních terénech. AVU není letadlo zapnuté na autopilota. Je to, nebo spíše mohla být odškolňovací platforma, motor produkce mylných přístupů, základna kritiky
mediálního a zábavního mainstreamu jednající v interakci s podobně uvažujícími
ne-akademickými kolektivy. Pokud člověk dojde k nějakému kritickému imperativu, měl by ho hned vyzkoušet sám na sobě.
16.4.2013
Susanne Kass - "Dekonstrukce textu"
- čtení, zvuková akce
16.4.2013
David Helán
- performance, modulované čtení textů
17.4.2013
Martin Herold - "Pozdravy z Belgie"
- rozmluva přes skype se studenty v Belgii, kteří byli na stáži na AVU a zahraničními studenty, kteří jsou na AVU nyní na stáži o tom, jaké zde mají podmínky ke studiu
17.4.2013
Jorge Boehringer
- zvuková a kresebná performance
17.4.2013
Pavel Sterec - "Stříbrná akdemie"
- čtení textu, instalace
17.4.2013
Tomáš Kajánek - "Než jdu mezi lidi"
- performance
18.4.2013
Mánes sobě!
- plakáty, informační letáky, projekce
18.4.2013
Jana Doležalová
- interaktivní performance
18.4.2013
Karel Kunc
- objekty, oheň, kresba
19.4.2013
Jan Brož
- "O distribuci 2"
- distribuce 10 ks autorského sešitu, po zanechání tří kusů v galerii se Jan Brož vydal na akci Mánes sobě!, kde rozdistribuoval zbylé kusy
19.4.2013
Matěj Smrkovský
- tisky přechodu z černé do bílé, hlas - improvizované zpytování svědomí
Iniciativa PRO AVU
- zvukový záznam ze sympozia AVU dnes a zítra
19.4.2013
- deinstalace stavby
Sv. František - hluková performance behěm deinstalace stavby složená ze zvuků použitých vrtaček a jiného nářadí
